Dotazník o viere

Autor: Slavomír Flimmel | 11.4.2012 o 22:34 | (upravené 12.4.2012 o 0:20) Karma článku: 5,82 | Prečítané:  753x

Ponúkam príbeh starý 27 rokov. Ako vysokoškolák som spolu s priateľom písomne oslovil 20 bratislavských intelektuálov s otázkou: "VIERA - áno alebo nie? Keď áno, tak prečo a nakoľko? V čo má človek veriť? Existuje vôbec niečo, čo nie je možné spochybniť?" Adresy sme odpísali z telefónneho zoznamu, priložili prázdnu obálku s nalepenou známkou a našou adresou. Odpovedí neprišlo veľa, ale doba bola čudná, ľudia sa báli písať o svojej viere...

List poslaný dvadsiatim bratislavským umelcom a vedcom:
apríl 1985
Veľactený pane!
Sme dvaja mladí ľudia, ktorých spojili spoločné problémy a rovnaké otázky, ktoré si kladieme a na ktoré hľadáme už niekoľko rokov v častých diskusiách odpoveď.
Človeku je ťažko kráčať samému po cestách poznania a najmä na začiatku svojej púte stojí často bezradne, nevie ktorým smerom sa má vydať. Potrebuje sprievodcu alebo aspoň radu. Aj keď už máme tretinu života za sebou, pomaly opúšťame vysoké školy a chystáme sa založiť si rodiny, nepokoj a bezradnosť nás primäli takouto cestou hľadať riešenie problému, ktorý je pre nás najpálčivejší - problému viery (v najširšom zmysle slova).
Pýtame sa:  VIERA - áno alebo nie?Keď áno, tak prečo a nakoľko? V čo má človek veriť? Existuje vôbec niečo, čo nie je možné spochybniť? Je viera len slamkou človeku topiacemu sa v absurditách sveta alebo je to pevný hrad?
Prosíme Vás o pár slov, ktoré by nám pomohli zodpovedať tieto otázky.
Slavomír Flimmel, Róbert Müller

Odpoveď Milana Rúfusa:
apríl 1985
Milí priatelia,
žiadate odo mňa viac než môžem. Som ten, ktorý sa nepretržite pýta, nie ten, kto rozdáva pravdy. Niet zaručených právd. Človek podpisuje bianco šek. Ale niečo podpísať musí, inak sa zvrhne. Ak zabudne byť bytosťou, stane sa z neho živočích. Žľazy a hormóny budú spoľahlivo fungovať ako náhradný program tam, kde iného nebude. Avšak niečo je človekovi dané: schopnosť inštinktívne rozoznať dobré od zlého. Odkiaľ sa vzala, to vám nepoviem, lebo s istotou neviem. A ešte niečo: možnosť čomusi dobrovoľne slúžiť - to nie je otroctvo, to je dar. Poobzerajte sa po nejakej službe. A verte. Pravda nie je tutovka, je to zápas o ňu.

Odpoveď Júlia Krempaského:
6.5.1985
Milí chlapci,
ďakujem za dôveru, s akou sa na mňa obraciate a ospravedlňujem sa, že Vám trošku neskoršie odpovedám. Obávam sa, že Ste sa neobrátili na tú najsprávnejšiu adresu - Vaše otázky sú adresované filozofom, resp. kňazom a ja som len fyzik. Aby som Vás však celkom nesklamal, pokúsim sa Vám napísať niekoľko myšlienok, ktoré Vám možno pomôžu sa trošku správnejšie orientovať pri riešení neľahkých problémov.
Podľa mojich skúseností veľa ľudí trpí nevyrovnanosťou už aj preto, že si nevedia správne klásť otázky. Prakticky každý človek sa pýta tak ako Vy: treba veriť, netreba veriť, alebo: je boh alebo nie je. A čo, keď je tu aj tretia možnosť - aj je aj nie je - podľa toho, ako sa k tomu problému postavím. Aby som Vám ukázal, že takto postavený problém nie je až tak celkom nezmyselný, pokúsim sa Vám vykresliť určitú nie tak celkom nereálnu situáciu.
Predstavte si, že by sa naše ľudstvo vyvíjalo (takým tempom ako teraz) ešte 100, 1000 alebo milión rokov. Ako bude potom vyzerať človek? Bude to supertvor, ktorý si značne predĺži život (prenesie ho na menej háklivú substanciu), bude využívať všetky prírodné zákony tak, že mu nebude problémom cestovať vesmírom, kde bude chcieť a tak isto nebude pre neho problémom manipulovať s hmotou podľa vlastného želania. Stručne povedané, začne nadobúdať atribúty, ktoré ľudstvo doteraz prisudzovalo bohom, už či s malým alebo s veľkým B. A čo, keď taký proces tu už x-krát prebehol - podľa materialistickej filozofie tomu nič nebráni: hmota je večná, nekonečná a vývoja schopná?
Pri troška fantázii si celkom dobre môžeme predstaviť, že aj ten dnes už všeobecne uznávaný Big Bang mohol byť istým spôsobom stimulovaný nejakými superbytosťami s božskými vlastnosťami. Ak je to tak, potom bytostiam, ktoré sa tu vyvinuli a sú, samozrejme, podstatne menej dokonalé, ako spomínané superbytosti, zostávajú len dve alternatívy: buď sa „pokoriť" a uznať ich ako svojich pánov, alebo si povedať: ste takisto ako ja produktom vývoja, tak aké klaňanie? Vidíte, že to naozaj závisí od toho, aký vzťah si ja sám vytvorím. Z toho by teda vyplývalo, že otázka nestojí tak, či veriť, alebo neveriť - veriť čosi musím, otázka len je, v akej rovine. Mnohí si však hovoria: keď už veriť, tak niečo poriadne!
V každom prípade však z tejto, možno reálnej, možno nereálnej analýzy, vyplýva zaujímavý záver: aj v rámci materialistickej filozofie je miesto pre teológiu, pričom to vôbec nenabúrava jej základné postuláty. Aj preto sa mi zdá neopodstatnené, keď tieto dva tábory vystupujú navzájom ako dva nezmieriteľné filozofie - jedni potierajú druhých. Aj v stredoveku sa ľudia vešali za to, že jedni tvrdili, že Zem sa točí okolo Slnka a druhí, že naopak, Slnko okolo Zeme. Dnešná fyzika dokázala, že je to srdečne jedno, ako si to predstavujem. Aj jeden aj druhý pohľad je fyzikálne prípustný, pretože nejestvujú privilegované vzťažné sústavy.
Pokiaľ ide o to, ktorej z uvedených alternatív dať prednosť, možno zo skúsenosti uviesť niekoľko zaujímavých postrehov. Človek nemôže žiť bez určitých ideálov, bez určitých „istôt". Sú ľudia, ktorí tieto ideály spájajú s čisto pozemským dianím - napr. budovaním lepšej spoločnosti. Realita je však, bohužiaľ, taká, že takých reálnych idealistov je pomerne málo, najmä medzi mládežou. Na druhej strane mnohým ľudom pomáhajú náboženské ideály ľahšie prekonávať starosti a problémy našej pozemskej púti.
Spomínam si v tejto súvislosti, čo mi povedal jeden lekár-psychiater, keď som priviedol do nemocnice duševne chorého človeka. Keď som sa ho pýtal, či je nádej na jeho uzdravenie, povedal mi: ak verí, tak je to pravdepodobné. Bola to dosť zaujímavá a prekvapujúca odpoveď, ale v podstate hovorí to, že keď človek sa má o čo oprieť vo svojom vnútri, tak ľahšie zdolá prekážky. Mne z toho vyplýva poučenie, že človek musí byť sám so sebou akosi vyrovnaný, nesmie v ňom prebiehať boj medzi takým alebo onakým názorom. Treba sa proste raz navždy rozhodnúť pre určitý vzťah k okolitému svetu a potom sa toho názoru za každých okolností držať. Myslím si, že len tak môže človek dosiahnuť spokojnosť a „šťastie" a o to mu v podstate najviac ide.
Ja Vám prajem, aby sa Vám podarilo čo najskôr takýto stav dosiahnuť.

Dušan Mitana v Knihomoľni Slovenských pohľadov č.3/1988:
(podľa knihy Hľadanie strateného autora, Bratislava 1991)
L.Ginzburgová (Psychologická próza): „Formulácia »život je nezmyselný, pretože je človek smrteľný« sama osebe logicky neobstojí. Vari nezmysel, ktorý trvá večne by bol lepší ako dočasný? Ideu večného života človek akceptoval iba ako nesmrteľnosť duše, t.j. iného, pre neho nepochopiteľného stavu bytia. Avšak idea večne trvajúceho empirického života ako taká nie je pre človeka útechou; je nepredstaviteľná a strašná."
L.N.Tolstoj (Spoveď): „Existuje v mojom živote zmysel, ktorý by nebol nevyhnutne vyvrátený smrťou, ktorá ma čaká? ... Ozajstní filozofi všetkých čias, či už Kazateľ, Budha, Sokrates alebo Schopenhauer, hlásali nezmyselnosť života. Ak je to tak, potom je samovražda jediný dôsledný záver vyplývajúci z ich tvrdení ... Žiť v situácii Šalamúna, Shcopenhauera, vedieť, že život je hlúpy kúsok, ktorý so mnou niekto zohral, a predsa žiť, umývať sa obliekať, obedovať, hovoriť, a dokonca písať knižky. To bolo pre mňa odporné, trýznivé, ale ja som v tom postavení zotrvával ... Život je nezmyselné zlo, to je nesporné, hovoril som si. Ale žil som, žijem a žilo a žije celé ľudstvo. Prečo? Prečo žije, keď môže nežiť? ... A ja som pochopil, že viera v najpodstatnejšom význame ... nie je iba vzťah človeka k Bohu ... viera je poznanie zmyslu ľudského života, vďaka ktorému človek sám seba neničí, ale žije. Ak človek žije, v niečo predsa verí ... Keď nevidí a nechápe iluzórnosť všetkého konečného, potom v toto konečno verí; ak chápe iluzórnosť konečna, musí veriť v nekonečno."
F.M.Dostojevský (list z r.1878): „Teraz si predstavte, že Boh a nesmrteľnosť duše neexistujú (nesmrteľnosť duše a Boh je jedno a to isté, je to tá istá idea). Povedzte mi teda, prečo mám žiť poctivo, konať dobro, ak na zemi bezo zvyšku zomriem? ... Ak je to tak, prečo by som nezabil iného (ak sa môžem spoľahnúť na svoju šikovnosť a dôvtip, aby ma nepostihla moc zákona), neokradol ho, alebo prečo, ak nechcem zabíjať, by som priamo nežil na účet iných, len pre svoj bachor? Predsa umriem a všetko umrie a nič nezostane! ... ja a Solovjov veríme vo vzkriesenie reálne, doslovné, osobné, a v to, že sa uskutoční na zemi." Lenže - ak veril „na tento spôsob", idea nesmrteľnej duše, ktorá bola pre neho alfou a omegou, bola vlastne zbytočná.
F.M.Voltaire (Úvahy o metafyzike): „Človek priameho ducha je čestný z toho prostého dôvodu, z akého dá človek so zdravou chuťou prednosť výbornému vínu z Nuitz pred vínom z Brie a prepeliciam z Mansu pred konským mäsom ... Tí, ktorí by potrebovali pomoc náboženstva k tomu, aby boli čestní, by boli poľutovaniahodní; museli by to byť nespoločenské obludy, keby v sebe nenachádzali city nevyhnutné pre spoločnosť a museli by si vypožičiavať to, čo má patriť k našej prirodzenosti."
J.L.Borges: „Byť nesmrteľný je ničotné. Každý tvor, s výnimkou človeka, je nesmrteľný, pretože nevie o smrti."
T.Mann: „Budete prekvapení, keď na otázku, v čo verím, alebo čo kladiem najvyššie, odpoviem: Pominuteľnosť. Ale vy na to poviete: Pominuteľnosť je smutná vec. Nie, hovorím ja, ona je tým, čo všetok život robí hodnotným, dôstojným a zaujímavým, lebo ona tvorí čas - a čas je aspoň potencionálne, najväčším, najužitočnejším darom, vo svojej podstate príbuzný, ba totožný so všetkým tvorením a činným, so všetkou hybnosťou, so všetkým chcením a snažením, s každým zdokonaľovaním, s každým pokrokom k vyššiemu, lepšiemu. Kde niet pominuteľnosti, začiatku a konca, narodenia a smrti, tam niet času - a bezčasovosť je stojace nič, taká dobrá a taká zlá ako toto, absolútne nezaujímavá ... Pominuteľnosť, ktorá zduševňuje všetko jestvujúce, stáva sa v človeku dokonalou. Nie že by len on mal dušu. Všetko má dušu. Ale jeho duša je najprebudenejšia v poznaní a vedení o zmeniteľnosti pojmov »bytie« a »pominuteľnosť« a o veľkom dare času. Človeku bolo dané, aby čas posväcoval, aby v ňom videl roľu, ktorá človeka volá na oddané obrábanie, aby čas ponímal ako miesto činnosti, neúnavného snaženia, sebazdokonaľovania, pokroku k najvyšším možnostiam a aby pomocou času z pominuteľného vyťažil nepominuteľné..."

Rozhovor Ladislava Ťažkého v Literárnom týždenníku:
23.12.1988
Š.Balák: Prepáčte mi, že dávam otázky ako literárny detektív. V kapitole „Skúška z ateizmu a filozofie" máte, či presnejšie uverejňujete list dvoch inžinierov, ktorí vám dávajú nie menej pálčivú (ako je ekológia) otázku, a to otázku ideologickú, dotýkajúcu sa viery. Pýtajú sa: „Veriť či neveriť? Je viera (náboženská) len slamka pre topiaceho sa?" Vaša odpoveď je mimoriadne citlivá, ba až otvorená, vyzývajúca odpovedať mnohým, najmä čitateľom. Naozaj existujú autori tohto listu?
L.Ťažký: Naozaj. Ak existuje list, existujú aj autori. Dúfam, že nežiadate odo mňa ich adresy. A najmä, že ani niekto iný sa ich nebude dožadovať. V tom prípade žiadne mená a adresy nemám. Ale otázky, tie mám, pre každého, práve tak každý môže na ne odpovedať. Napokon, aké tajomstvo? List „hľadajúcich" mladých ľudí (nemusia to byť akurát inžinieri z Gabčíkova) je uverejnený v knihe Pred potopou, aj s mojou odpoveďou naň ...

Úryvky z knihy Ladislava Ťažkého Pred potopou (1988):
Práve vtedy, keď som veril, že ma už nik neprinúti písať o nepríjemnostiach a o problematike, ktorá nie je vítaná v našej literatúre a o ktorej možno povedať, že je u nás už roky tabu, dobehli ma dvaja mladí inžinieri a čo ako som sa zdráhal, musel som im odpovedať na otázky považované v kruhoch inteligencie za pálčivé, vonkoncom nemódne, ba priamo spiatočnícke, ale znepokojujúce, preto nerado počúvané, musel som sa s nimi rozprávať naozaj o tom najháklivejšom a nepopulárnom u nás: o škole, morálke, náboženstve, o marxizme, teizme a ateizme. Darmo som sa vyhováral, že tieto provokačné bolesti a záujmy nepatria do stavebníctva, aby ma nezaťahovali do ich dušpastierskych problémov, priamo som im povedal, že mi týmto prístupom len uškodia, vrhnú na mňa tieň podozrenia, že bránim temné sily, ktoré škodia rozletu našej socialistickej spoločnosti, ostro som odmietal s nim diskutovať a stretávať sa. Ale inžinieri neboli len mladí a zdravo zvedaví a bezočiví, zistili si moju adresu a poslali mi list, v ktorom ma vyzvali, aby som im na položené otázky odpovedal, a že ak som charakter, tak ich neodbavím mlčaním. Prečo práve ja? Aj takú odvážnu otázku som si položil. Ale ponúkala sa mi aj ďalšia otázka: Nekrivdíš poriadnym, naozaj zvedavým mladým ľuďom? Pol roka som sa trápil otázkou: odpovedať, či mlčať? Po zodpovednom uvážení a po porade s priateľmi, ktorí sa neboja nijakej otázky a zvedavosť či nevedomosť nepovažujú za provokáciu alebo nečistú hru, rozhodol som sa mladým inžinierom odpovedať na ich list. Nechcel som ostať zbabelcom,, ale „charakterom". Odpovedal som im tak, ako mi dovoľovalo moje vzdelanie, morálne založenie, politické presvedčenie, filozofický názor a najmä životná skúsenosť a povinnosť spisovateľa neutekať od problémov a nezodpovedaných otázok.
List dvoch inžinierov a moju odpoveď uverejňujem v kapitole SKÚŠKA Z ATEIZMU A FILOZOFIE.
... Hneď ako som vstúpil do izby, upútala ma biela obálka na písacom stole. V posledných rokoch dostávam málo pošty, preto som po nej siahol dosť netrpezlivo, so zvedavosťou, kto a čo píše zabudnutému, tak málo publikovanému a propagovanému spisovateľovi? ... Čítam:
Veľactený pane!
Sme dvaja mladí ľudia, ktorých spojili spoločné štúdiá na jednej škole, problémy života i zamestnania na tom istom pracovisku ... Vynárajú sa pred nami aj rovnaké otázky, ktoré nás trápia a na ktoré hľadáme už niekoľko rokov odpoveď v častých diskusiách s priateľmi či ľuďmi, s ktorými sa náhodou stretneme...
Človeku je ťažko kráčať samému po cestách poznania a najmä na začiatku svojej životnej, produktívnej púte, ktorá by bez idey a ideálu bola len robotou otroka, zamestnanca. Často stojíme bezradne a nevieme, ktorým smerom sa máme vydať. Potrebujeme sprievodcu alebo aspoň radcu. Aj keď už máme tretinu života za sebou, opustili sme vysokú školu a zapojili sa do „pracovného procesu", budujeme dielo, ktoré nám má vyrábať svetlo, pričom ničíme prírodu, a predsa „svetlo" nenachádzame. Chystáme sa založiť si rodiny, ale nepokoj a bezradnosť nás primäli takouto cestou hľadať riešenie problému, ktorý je pre nás najpálčivejší - problému viery.
Pýtame sa Vás, veľactený pane: VIERA - áno alebo nie? Keď áno, tak prečo a nakoľko? V čo má človek veriť? Existuje vôbec niečo, čo nie je možné spochybniť? Je viera (v Boha) len slamkou človeku topiacemu sa v absurditách sveta, alebo je to jeho hrad prepevný, ktorý mu ani sily pekelné nezbúrajú? V školách, a to od materských po vysokú, sa nám na tieto otázky usilovali dať odpoveď, ale ako vidíte, nedali nám ju, naopak, sme beznádejne blúdiaci, lebo nevedeli nám dať odpoveď. Skôr nás pomútili a podráždili, ako presvedčili. Ale my sme sa predsa len chceli dopátrať „pravdy" bez donútenia, ako ľudia, ktorí majú slobodnú vôľu rozhodnúť sa veriť, alebo neveriť...
Prosíme Vás o pár slov, písomne alebo ústne, ktoré by nám pomohli zodpovedať tieto otázky. My si myslíme, že viera je jedným z účinných prostriedkov pre zachovanie morálky i etiky človeka, že ľudstvu pomôže prejsť úskalím života.
Je možné veriť v Boha a nebyť proti socializmu? Prosíme Vás, odpovedzte nám!
Ing.Slavomír F,.Róbert M...
List nemá dátum a trocha ma zaráža nielen jeho obsah, otázky, pri ktorých, ak budem chcieť odpovedať, sa poriadne zapotím, ale to, že tento list nie je originál, ale kópia, že hľadači pravdy a viery či neviery sa obrátili na viacerých „veľactených pánov" a „dôveryhodných" ľudí. Som teda len jeden z viacerých. To znamená, že keď im neodpoviem, moja odpoveď im nebude chýbať... Vyhnúť sa odpovedi by bolo pohodlné, ale zbabelé, ale na druhej strane naletieť nejakým „provokatérom" by bolo zase ľahkomyseľné. Bude treba list odložiť a rozhodnúť sa, kde pisateľov listu zaradím, či naozaj medzi hľadajúcich, alebo medzi provokatérov, ktorí ma chcú dostať do nejakej šlamastiky...
List už leží pár týždňov bez odpovede. Som predsa len zbabelec? Či som sa zachoval správne, že sa do takých otázok nebudem púšťať? Nezisťujem, že by mne samému, aj keď na sklonku života (či práve preto?) bolo treba ešte všeličo vysvetliť?...
Človek vzdelaný, mysliaci, prístupný názorom sa nedá chytiť ani na jedny, ani na druhé názory tak ľahko ako rybka na červíka, koruna tvorstva je náročná na poznanie, dôkazy, preto hodne číta, počúva, konzultuje, pýta sa, uvažuje, porovnáva, pochybuje, v človeku je kolotoč pochybovania a strachu, toho najmä, strachu z blížiacej sa smrti, ktorú inštinktívne cíti od svojho zrodu, o nej každý vie, že príde, len nechce, aby prišla.
Pokúša ma Mark Twain a ponúka mi na pomoc svoju knižočku Listy zo Zeme. Pošli ju, alebo odporuč hľadajúcim inžinierom, ja som tam povedal všeličo zaujímavé o tom, na čo sa ťa tí dvaja pýtajú, a to navyše vtipnou formou.
Áno, Mark, ale ty si to písal pre hotových ľudí, ktorí nehľadajú, ale už našli. A napísal si to až príliš vtipne, teda na pobavenie. Ty by si hľadajúcich svojou knižkou mohol odradiť, lebo okrem vtipkovania sa im aj vysmievaš. A výsmech nie je najlepšia forma na presviedčanie.
Možno Engels, Marx, ale tých predsa inžinieri študovali na marxizme a z ateizmu robili aj skúšku...
Nuž teda, čo vám ja, priatelia moji mladí, do života vstupujúci, čo vám ja, človek pomaly zo života odchádzajúci, odpoviem? Vyrástol som v dedine čisto katolíckej, tak katolíckej, až pohanskej dedine, ale nie nenávidiacej iné cirkvi alebo náboženstvá, v dedine tak silno veriacej, až v nej viera prechádzala na zlých duchov, čertov, diablov, škriatkov, zmokov, ježibaby a bosorky, tam mŕtvi žili, chodili a živí sa ich báli, tam bolo viac povery ako viery (darmo proti nej kázal aj kňaz), a to všetko preto, lebo v domoch a v celej dedine nebolo svetla a v ľuďoch osvety, nebolo vedomostí, vzdelania, verilo a varilo sa z intuície, strachu a predstáv a biedy, lebo človek po niečom túžil a najmä v tme sa živočíšne bál...
Otec vždy pripomínal, že vzdať sa viery v boha a nemať inej viery je pre citlivého, uvažujúceho človeka katastrofa, zrútenie, prázdnota. Život bez ideálu nemá zmyslu. Preto sa stal takým presvedčeným, oddaným „veriacim komunistom". A zostal ním až podnes, do svojho deväťdesiateho prvého roku života...
Človek musí veriť najprv sám sebe, že je človekom hodným toho mena, že ak je ozajstným ľudským tvorom, vie podržať svojho druha i súdruha, ľudia vedia podržať jeho. O tom sa presvedčí až vtedy, keď bude s ním zle, keď naňho zabudnú alebo ho zradia modly a božstvá, ktorým oddal celú svoju dušu, keď sa ho vzdajú, keď ho odvrhnú „bohovia", za ktorých bol ochotný podstúpiť krst ohňom. Stačilo by mojim neznámym priateľom, keby som im odpísal, aby verili v seba? Asi nie. Preto im ešte neodpovedám...
Čo urobím ja? Rezignujem? Zbabelo kapitulujem? Zhodím zodpovednosť zo seba na iného? Nie! Inžinieri počkajú, kým sa poradím, kým ich otázku položím aspoň dvanástim ľuďom hodným mojej dôvery. Ich odpovede uvediem v liste, ktorý bude aj mojou odpoveďou...
Mám návrh. Stretnime sa osobne, kde chcete, doma na byte alebo v teréne, tj. na stavbe vodného diela. Ja by som sa rád presvedčil, či vôbec jestvujete, či ste skutočnými hľadačmi, alebo ma chcete len napáliť, či si vás len niekto nevymyslel, nepodstrčil mi vás ako návnadu, aby mi dokázal, čo všetko neviem, v čom som nie ešte vždy zakalený, na čo všetko, na aké (pre mnohých) samozrejmosti nestačím, slovom ako ma dostať do trápnej situácie a ako mi definitívne zraziť hrebienok. Samozrejme, potom sa zhrozí, ... že namiesto toho, aby som odovzdal list na príslušné miesto, bol som ochotný viesť s vami dialóg, bude vidieť, čo vidieť chcel, a bez zábran a uvažovania, čo urobí, zaradí ma kdesi, kde vôbec nepatrím, do zoznamu „zelených", ktorí vraj broja proti jeho veľkej stavbe. Na dôkaz toho mi prezradí, že ich ľudia, stúpenci diela, nás sledujú, vedia všetko, čo a kto proti nim podniká, ba že poznajú aj tých, ktorí so zelenými len sympatizujú. A aby mi dokázal, že medzi zelených patrím aj ja, vytiahne z tašky na túto konfrontáciu pripravenú fotografiu, na ktorej je more hláv a medzi nimi vraj aj moja... Pýta sa ma, či vidím, aké je to more nebezpečne rozbúrené, že každú chvíľu môže urobiť vážnu trhlinu v hrádzach a zdržiach a zničiť dielo, ktoré oni už tretiu päťročnicu budujú... Nadišiel vraj čas, aby som si spytoval svedomie, robil sebakritiku, čo podľa smrkajúceho inžiniera znamená, aby som napísal o tom rozbúrenom mori novelu, v ktorej by ani tak nešlo o more hláv, ale len či aspoň o tucet tvárí, ktoré by som ja mal rozpoznať... tak sa to dostane do zápisnice, a ak je niečo čierne na bielom, to je už skoro zákon, či presnejšie, priestupok proti zákonu a priestupok sa trestá. A ďalej? Nevinný ťažko znáša trest, bráni sa tým, že kričí, a ak mu nepomáha ani krik, ani plač, zatrpkne a potom nasleduje už len premúdre heslo „mlčať je zlato". Tak teda budem radšej mlčať a celú tú zamotanú príhodu s vaším listom, veľactení páni inžinieri, zamlčím a budem mať pokoj.
Zaujímavé je, že sa nemôžeme dohodnúť na správnom slove. On tvrdí, že poznávanie tvárí by sa malo nazývať dešifrovaním, a ja som presvedčený, že to je najšpinavšie, najpodlejšie udávanie. Zelení nie sú nepriatelia ľudskej spoločnosti ani štátu, stavajú sa len proti zmienenému dielu, ktoré tí fanatickejší nazývajú dielom diabla, lebo ničí božiu i božskú prírodu, ktorej oni zasvätili svoj život...
Ako vidíte, veľactení páni inžinieri, to, čo ste vy načali, zašlo celkom inde, do inej sféry, až sa nám z toho všetkým zamotali hlavy. Ja na šťastie nemusím ani vám list, ani smrkajúcemu inžinierovi „Komusi" poviedku písať. Ja som predsa slobodný človek, občan republiky, v ktorej ešte vždy vládne právo a poriadok. Preto aj vy, čo seba u mňa hľadáte, aj inžinier „Ktosi" ... dajte mi svätý pokoj! Váš list som nedostal, ani jednu tvár v mori nepoznám! Nie! Nie! Nie!

List poslaný Ladislavovi Ťažkému:
30.12.1988
Veľactený pane!
Obraciam sa na Vás po štyroch rokoch znova, tentokrát nie s dotieravými otázkami, ale skôr pre radosť z komunikácie s človekom, ktorého si vážim. Tento list bude obšírnejší, aby som Vám uľahčil detektívnu prácu pri zisťovaní mojich pohnútok a postojov
Kto som? Učiteľ matematiky na gymnáziu v malom mestečku, otec dvojročnej dcérky, knihomoľ - tieto tri charakteristiky vystihujú takmer úplne náplň môjho života. Na rozdiel od Vás nedostal som od rodičov do vienka ani kresťanskú ani komunistickú vieru. Pochádzam z bezbožníckej rodiny - s cirkvou sa rozišli už moji starí rodičia. Do svojich 14-15 rokov som si ani nevšimol, že existujú nejaký kresťania. Ako študent gymnázia som už, pravdaže, zaregistroval vo svojom okolí zopár „čudákov", s ktorými som sa niekoľkokrát pohádal o teologických otázkach. Aby som im vedel argumentovať, čítal som Bibliu, ateistické brožúrky, ale aj ich „podzemnú" literatúru. Stále som však problémy náboženstva bagatelizoval - napr. v pravidelných školských dotazníkoch som z možností verím - neverím - som ľahostajný zakrúžkovával tú poslednú (možno aj trocha z protestu, pretože sa mi otázka zdala hlúpa - nehovorila o objekte viery - a bola tiež ponižujúca pre študentov, ktorí museli zo strachu svoju vieru zapierať, i pre veriacich učiteľov, ktorí museli polročne percentuálne vykazovať úspešnosť ich ateistickej výchovy).
Viac ako náboženstvo ma vždy zaujímala politika - história i súčasnosť, teória ideálnej spoločnosti. Čítal som protokoly stalinských procesov, pamäte väznených, knihy o fašizme, Solženicyna a Mňačka, Literárne listy a Kultúrny život, počúval som zahraničný rozhlas. Na vysokej škole som sa do toho ešte viac zažral. Takmer každý deň som dlhé hodiny vysedával v Univerzitnej knižnici (až vtedy som sa stretol s vašimi knižkami - Pivnica plná vlkov, Curriculum vitae, Amenmária). Začal som však stále viac a viac narážať na problém náboženstva - môj vtedajší idol T.G.Masaryk ma šokoval odvodzovaním demokracie od viery v posmrtný život, o mojom obľúbenom spisovateľovi D.Tatarkovi som sa dozvedel, že je katolík, najväčšia osobnosť na fakulte - profesor fyziky - je tiež veriaci...
Ako je možné, že toľkí veľkí politici, umelci a vedci sú nábožensky „zaťažení"? Hľadajúc odpoveď na túto otázku chodil som na katolícke omše (prvý krát až ako 18-ročný), k bratríkom, rok som sa nechal vyučovať Svedkom Jehovovým, diskutoval som so seminaristami na evanjelickej teologickej fakulte, ale hlavne som veľa čítal (Biblie, budhistické texty, Augustín, Kuzánsky, Hus, Kalvín, Kant, Pascal, Feuerbach, Dostojevský, Tolstoj, Masaryk, Papini, Bonhoeffer, Kolakowski, dostal som sa aj Twainovi a Gardavskému, ktorých mi odporúčate). O keď mi povahou - čím sa zreteľne vydeľovali od ostatných - nedokázal som prijať za svoju myšlienku osobného boha, vieru v posmrtný život a ďalšie piliere náboženského svetonázoru. Za môjho najväčšieho učiteľa v týchto otázkach považujem Feuerbacha, na ktorého sa neprávom takmer úplne zabudlo (patrilo by sa vydať jeho súborné dielo a populárny „zostrih" jeho myšlienok by si zaslúžil masové rozšírenie).
V tom čase som sa zoznámil s Róbertom Müllerom a začali naše pravidelné stretnutia, na ktorých sme diskutovali o prečítaných knihách (človek nemôže len čítať, žiada sa mu aktívnejšia myšlienková činnosť, nechce byť len prijímateľom, chce aj rozdávať). Sme protichodné povahy - Róbert je katolík, mystik, poetická duša - ja jeho pravý opak - bojovný ateista, racionalista, skeptik a radšej ako básne budem čítať hoci Biľakove spisy (náhodou som ich predvčerom aj čítal). Róbert ma stále podpichoval, aby som niečo napísal o VIERE (on písal básničky), nech moje štúdiá prinesú osoh aj iným. Keď nič iné, nech aspoň zostavím zbierku myšlienok na danú tému. Pracoval som na tom intenzívne niekoľko mesiacov, ale nakoniec som to vzdal. Uvedomil som si, že na prácu, ktorá by mala za niečo stáť, by som musel venovať nie mesiace ale roky (a treba aj niečo prežiť!). Vtedy nás napadla myšlienka - veď medzi nami žijú ľudia, ktorí už niečo preštudovali i prežili a môžu podať svoje osobné svedectvo okamžite bez väčšej námahy. Ako ich však osloviť, kde nájsť ich adresy? Jednoducho! Trocha sme polistovali bratislavský telefónny zoznam a za chvíľu sme mali desiatky adries. Pre začiatok sme vybrali 20 vedcov a umelcov, na ktorých úsudku nám záležalo, v prípade dobrej odozvy sme plánovali „akciu" rozšíriť
Najradšej by sme sa opýtali konkrétne: Veríte v Boha? Ako si ho predstavujete? Veríte v posmrtný život? Aký máte vzťah k marxizmu? Čo si myslíte o komunistických ideách a socialistickej praxi? Na tieto otázky by nám odpovedali len disidenti, a tých sme sa báli osloviť (nemali sme dokončené školy). Preto sme otázky formulovali čo najvšeobecnejšie, aby sa na ne dalo aj všeobecne odpovedať. Najviac sme sa báli, že nás budete považovať za nejakých náboženských fanatikov alebo za provokatérov. Od spisovateľov sme čakali odpoveď: Prečítajte si moje knihy, čo viem a chcem vypovedať o živote, je v nich. V skryte duše sme však dúfali, že za pár dní budeme mať v rukách malý zborníček vyznaní „veľkých" Slovákov (aj keď výber osobností nebol ani zďaleka úplný). Za účelom primäť k odpovedi čo najviac opýtaných (sú síce „veľkí", ale aj tak sa boja povedať hocikomu svoj názor na takéto základné otázky - kto má potom na ne odpovedať?) použili sme nie celkom fair fintu - zdôraznením našej bezradnosti (až takí bezradní sme neboli) sme apelovali na ich svedomie. List sme napísali stručne a strojopisom, aby sme neodradili od čítania, ešte aj tá obálka so známkou mala pobádať k odpovedi.
Obratom sme dostali odpoveď od Milana Rúfusa, ktorý nám poslal pekný list. Písomne nám odpovedal ešte jeden veriaci fyzik, ktorý sa ale bál podpísať (preto ho ani ja nemenujem). Móric Mittelmann Dedinský našiel v telefónnom zozname Róbertove číslo a pozval nás k sebe na rozhovor (niekoľkokrát sme ho navštívili). No a teraz, keď sme už nečakali, ozval Ste sa Vy....
Do nového roku Vám prajem dobré zdravie a radosť zo života. Možno práve rok 1989 rozhodne o tom, či môžu aj Slováci žiť v spoločnosti, v ktorej sa netreba báť odpovedať na také elementárne otázky, aké sme Vám položili pred štyrmi rokmi. A keď aj nie, nestrácam nádej, že sa toho dožijeme.
Slavomír Flimmel

List Ladislava Ťažkého:
24.2.1989
Vážený pán Slavomír Flimmel!
Ďakujem za list. Pár slov na vysvetlenie k obidvom Vašim listom. Vďaka prvému vznikla kapitola „Skúška z ateizmu a filozofie" v knihe PRED POTOPOU. Iste ju už máte. Váš list ma inšpiroval k napísaniu o takých problémoch v akých sa u nás nerado i neradno hovorí. Najviac ohlasov na knihu mám aj pre túto kapitolu. Keby Ste nevedeli kto všetko a ako sa jej chytil. Napríklad na stavbe Vodného diela v Gabčíkove priam detektívne pátrajú po „populárnych" inžinieroch. Uvažujem, či im na čitateľskej besede prezradím „pravdu", alebo ich nechám ďalej hľadať. Urobím asi to posledné, veď aj Váš list som si prispôsobil na pomery stavebníctva, čiže ja ako autor považujem uverejnenú kapitolu za istú prózu, ktorá ako každá iná v mojich knihách má pravdivý základ. Teda aj vy a Váš priateľ Róbert M. ju za takú považujte.
Rád by som bol keby Ste u Vás v Púchove (na škole alebo v knižnici) zorganizovali literárnu besedu na ktorú by som prišiel s literárnym kritikom. Najvhodnejšia by bola kniha AJ V NEBI JE LÚKA. V Bratislave v predajni SLOVENSKÝ SPISOVATEĽ na Leningradskej ulici ju ešte dostať. Takto by sme sa stretli a mnohé si ešte osobne vyjasnili.
Srdečne Vás pozdravujem aj priateľa Róberta M.

Príspevok do časopisu Romboid (nepublikovaný):
29.5.1989
Obrana spisovateľa
Ladislav Čúzy sa vo 4.čísle pustil do spisovateľa Ladislava Ťažkého, nehľadiac pritom na jeho šediny. I keď možno s väčšinou jeho záverov súhlasiť, v jednom prestrelil. Obvinil spisovateľa z alibizmu - vraj sa skrýva za vykonštruované postavy, aby sa odvážil rozoberať svetonázorové problémy. List dvoch inžinierov publikovaný v knihe Pred potopou má však reálny podklad. Môže to dosvedčiť dvadsať popredných bratislavských intelektuálov, ktorí dostali list, toho istého znenia ako Ladislav Ťažký ...
Naivne sme s priateľom dúfali, že o mesiac budeme mať v rukách malú zbierku vyznaní veľkých Slovákov. Avšak odpovedí prišlo poskromne - dva listy (z toho jeden anonymný), jeden telefonát a až po štyroch rokoch som náhodou objavil ďalšie tri odkazy - v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch a Javisku. Milan Lasica odpovedá lapidárne: „nič nie je celkom isté" a podrobnejšie vyjadrenie odmietne s poukazom, že „neverí už ani vlastnej materi" (Javisko 1/1989). Ladislav Ťažký má v Literárnom týždenníku (23.12.1988) upozornil na svoju knihu Pred potopou, kde zverejňuje náš list (podstatne zmenený a doplnený) aj s odpoveďou naň. Zároveň sa zdôveruje s trápením, ktoré sme mu spôsobili:
„Vyhnúť sa odpovedi by bolo pohodlné, ale zbabelé, ale na druhej strane naletieť nejakým provokatérom by bolo zasa ľahkomyseľné. Bude treba list odložiť a rozhodnúť sa, kde pisateľov listu zaradím, či naozaj medzi hľadajúcich, alebo medzi provokatérov, ktorí ma chcú dostať do nejakej šlamastiky." (str.360) „Pol roka som sa trápil otázkou: odpovedať, či mlčať? Po zodpovednom uvážení a po porade s priateľmi, ktorí sa neboja nijakej otázky a zvedavosť či nevedomosť nepovažujú za provokáciu alebo nečistú hru, rozhodol som sa mladým inžinierom odpovedať na ich list. Nechcel som ostať zbabelcom..."(str.16)
Dúfam, že sme tým, ktorí nám dodnes neodpovedali, nespôsobili toľké trápenie ako L.Ťažkému. Ich mlčanie si radšej vysvetľujem obrovskou popularitou, ktorej sa tešia slovenskí umelci a vedci. Nemôžu predsa odpovedať na všetky tie stovky listov, ktoré dostávajú!
Slavomír Flimmel

List poslaný Ladislavovi Ťažkému:
30.5.1989
Vážený pán Ťažký,
posielam Vám kópiu svojho príspevku, ktorý zasielam redakcii Romboidu. Chcel som to spraviť už pred niekoľkými týždňami, ale asi by aj tento môj plán (ako veľa ďalších) ostal nerealizovaný nebyť telefonátu Róberta Müllera, ktorý mi oznámil Vaše prianie brániť napadnutiu. Neviem akým spôsobom Ste chceli viesť obranu Vy - ja som túto príležitosť využil aj na kritiku vystrašenosti slovenských intelektuálov (alebo pomerov, ktoré ju privodilo).
Musím sa Vám ale priznať, že pri čítaní Vašej knihy „Pred potopou" som mal podobné pocity ako Ladislav Čúzy a myslím si, že nie sme sami. Zdá sa mi, že sa Vám nepodarilo v posledných knižkách podať takú zaujímavú výpoveď ako v knižkách publikovaných v 60-tych rokoch. Dúfam, že sa na mňa za tieto slová nenahneváte.
Zdraví Vás Slavomír Flimmel

Milan Lasica v časopise Javisko 1/1989:
Dotazník

Prišiel mi rannou poštou dotazník
v tom dotazníku samý otáznik
kedy a prečo odkiaľ a s kým
a tisíc ďalších možností

Priznám sa rovno je to pre mňa šok
tak dlho nič a zrazu toľko otázok
a všetky priamo na telo
možno ho to aj bolelo

S trémou si sadám k tomu dotazníku
a ten kto dúfa že sa zdôverím
netuší že som dávno vyšiel z cviku
a neverím už ani vlastnej materi

Je to fakt čudné neverili by ste
na všetko si len matne spomínam
a zrazu nič už nie je celkom isté
kedy a prečo odkiaľ s kým a kam

Prišiel mi rannou poštou dotazník
v tom dotazníku samý otáznik
a hoci ešte neumieram
balím svoj život do papiera

Poznámka: Pieseň Dotazník vyšla s malými zmenami tiež na LP Sťahovaví vtáci (1990), na LP Petra Lipu Je to stále tak (1990), publikovaná tiež v knihe Milana Lasicu Piesne o ničom (1989).

EPILÓG I
Bol vtedajší socialistický režim naozaj taký strašný, že sa človek nemohol ani v súkromnom liste zdôveriť so svojim vierovyznaním?
Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti zverejnené Ústavom pamäti národa (www.upn.gov.sk) prezrádzajú možné príčiny strachu mnohých ľudí. Asi sa nedalo veriť nikomu, či má čestné úmysly. A už vôbec nie neznámemu človeku, ktorý môže byť provokatér a udavač komunistickej ŠtB.
Milan Lasica - registrovaný ako preverovaná (nepriateľská) osoba v rokoch 1984 - 1989.
Ladislav Ťažký - registrovaný ako preverovaná a nepriateľská osoba v rokoch 1972 - 1979, naopak v rokoch 1980 - 1988 evidovaný ako dôverník ŠtB.
Móric Mittelmann Dedinský - po prepustení z väzenia bol v rokoch 1954 - 1966 tajným spolupracovníkom ŠtB, v rokoch 1973 - 1983 registrovaný ako preverovaná osoba, naopak v rokoch 1983 - 1989 evidovaný ako dôverník ŠtB.

EPILÓG II
5.2.2009
Vážený pán Flimmel,
prečítal som si na internete článok, v ktorom ste žiadali 20 umelcov a vedcov o odpovede na Vaše otázky a hneď na začiatku by som Vám chcel prejaviť obdiv za Vašu odvahu a odhodlanosť.
Som mladý človek, myslím, že približne tak starý ako ste boli Vy v čase posielania Vašich listov, som na konci štúdii vysokej školy.
Podobné otázky preplňujú moju myseľ už veľmi dlhú dobu, no asi by ma nikdy nenapadlo odvážiť sa na niečo také, obzvlášť v dobe vlády komunizmu...
Pýtali ste sa aj s Vašim kolegom svoje otázky v čase rannej dospelosti. Teraz, súdiac podľa toho, že od danej udalosti prešlo uz minimálne 20 rokov, je z Vás už zrelý človek s usadenými názormi. Preto by som sa tie isté otázky, ktoré Ste kedysi umelcom a vedcom položili Vy, chcel opýtať aj ja Vás.
Pomohli Vám odpovede, ktoré ste dostali? K akým názorom Ste nakoniec dospeli? Ako táto udalosť formovala Vaše životy? A aké sú vaše názory na tému "VIERA - áno alebo nie?" teraz?
Samozrejme, tak ako Ste to aj Vy neskôr priznali, ani ja nie som taký bezradný, no skôr ma premáha zvedavosť a rád by som poznal Vaše terajšie odpovede na tie tak dávno položené otázky.
Zároveň však rešpektujem Vaše súkromie a snáď aj nechuť pišať nejakému neznámemu človeku, teda pokiaľ sa rozhodnete neodpovedať, Vaše rozhodnutie budem akceptovať.
No po pravde povedané, rád by som poznal Vaše odpovede.
Za prípadnú odpoveď vopred ďakujem.
M.U.

Moja odpoveď:
8.2.2009
Milý priateľ!
Ťažko sa mi píše, pretože mám rád poriadok a systém, a moje myšlienky (aj celý život) sú len samé neusporiadané fragmenty.
Pri mojom návrate k vyše 20-ročným listom o viere som si hneď uvedomil, že keby som ja dnes dostal list s otázkou čomu veriť, ťažko by som hľadal slová na odpoveď. A to z viacerých dôvodov:

  • „všetko už bolo povedané" (len ako to pochopiť?) - uspokojím pýtajúceho zbierkou citátov a ako mám interpretovať každý citát, resp. zasa len citovať rôzne cudzie komentáre a interpretácie?
  • „všetko je inak" - všetky tvrdenia sú pri lepšom skúmaní nepravdivé, resp. aj opak každej vyslovenej „pravdy" je „pravdivý" pri vhodnom uhle pohľadu; aj vety „všetko je rovnaké" (rovnakej podstaty), „nič nie je inakšie - všetko je aké je" sú pravdivé, len si treba vysvetliť čo je „všetko" (celok alebo jednotlivosti, existujú vôbec jednotlivosti?), „inak" a čo je „je" (podľa Biblie Boh je Je, podľa Herakleita nič nie je, ale všetko sa deje, podľa Sokrata grécke pomenovanie boha „theo" znamená dianie)
  • „cesta je cieľ" - nedá sa nájsť a nejde o to prijať „pravú" a konečnú pravdu, ale ide o hľadanie pravdy/podstaty/totožnosti; ako môže pomôcť starší pocestný=hľadajúci mladšiemu neskúsenejšiemu, keď pravdepodobne neexistujú skratky a ľahké cesty?
  • ľudská reč je veľmi nedokonalá - slová získavajú zmysel len vo vzťahu k iným slovám (a hlavne veciam a javom) a každý človek má v mozgu iné „siete" slov, každý má vlastne svoj privátny jazyk, ktorý je pre iných ľudí cudzím jazykom
  • všetky pokusy o „dokonalú" komunikáciu medzi ľuďmi končia zvyčajne vzdaním sa slov (logika, matematika) a v konečnom dôsledku ukazovaním - viď Kratylovo kývanie prstom, Wittgensteinova ostenzívne určenie totožnosti alebo biblické „podľa ovocia (skutkov) spoznáš dobrý strom (pravdu)"

Tučne napísané slová sú známe a ošúchané citáty...

Vzťah viery a vedenia sa dá pekne vysvetliť pomocou etymológie. Vedenie má podľa jazykovedcov pôvod v slove videnie. Viem, čo vidím, o čom sa môžem presvedčiť zmyslami. Veriť môžem naopak len v to, čo nevidím, ale o čom viem len sprostredkovane - napr. od iného človeka. Viera je z počutého (Sv.Pavol Rimanom 10:17), viera je o počúvaní a o poslúchaní nejakej autority.

Viera a vedenie sú protikladné a zároveň totožné pojmy podobne ako teplo a chlad. Teplota vzduchu 20°C je pre Afričana chlad a pre Eskimáka teplo. Je jedno, či poviem, že je teplo alebo je chladno 20°C. Latinské slovo „religio" znamená aj „pochybnosť" aj „viera", čo sú tiež protiklady. Čiže je jedno, keď poviem, že verím alebo pochybujem, dôležitá je miera jedného alebo druhého. Lenže tá sa nedá zmerať tak ľahko ako teplota. Každý človek má svoje presvedčenie zložené aj z vedenia a z viery.

„Blahoslavení (= blažení, šťastní?) chudobní duchom (= hlupáci?), lebo ich je kráľovstvo nebeské" (Mat5:3) Táto veta môže hovoriť o tom, že hlupáci sú šťastnejší, ako múdri ľudia. Alebo znamená, že hlúpi ľudia sú ľahšie veriaci - ten, kto nič nevie, musí všetkému veriť. Čítal som aj vysvetlenie, že je to požiadavka pokory. Len najmúdrejší ľudia vedia, že nič nevedia (Sokrates) - hlupáci si väčšinou namýšľajú, že vedia všetko. Neviem, čo tým chcel Ježiš povedať, možno, že ešte niečo úplne iné.

Študentom vysvetľujem moje chápanie pojmov viera a vedenie ukázaním mince položenej na dlani. Netreba veriť, že minca je v otvorenej dlani, veď ju vidíme. Ak však mincu schovávam v dlani (alebo neschovávam), nikto nemôže vedieť, či je tam, môže len veriť môjmu tvrdeniu. Zvyčajne mi veria a ja im potom ukážem prázdnu dlaň, aby som ich varoval pred prílišnou dôverčivosťou.

Bohužiaľ nie všetko sa dá vidieť a často musíme vedieť „vidieť za zrak" (skúmajúci a rozmýšľajúci človek vidí všade okolo seba zázraky). Bohužiaľ „nábožní" ľudia nevidia zázraky tam, kde sú, ale hľadajú ich v úplných nezmysloch - veria v zázračné slová, zázračnú vodu, zázračné zjavenia, horoskopy, veštenie budúcnosti a pod. Veľký rozdiel vidím, ak porovnávam vieru vo výsledky vedeckých pokusov, ktoré nemôžem sám vykonať, a vieru v ľudových liečiteľov, čarodejníčky, UFO a pod. Iné je veriť Einsteinovi, že svoje vzorce odvodil správne (keďže ja to neviem skontrolovať), a iné je veriť nejakému dievčaťu, že v súčasnosti komunikuje s matkou Ježiša Krista.

Podľa Sv.Pavla: „Viera je istota o veciach, v ktoré dúfame, a dôkazom vecí neviditeľných." (Ž11:1) Veríme v to, čo si prajeme - napr. že existuje osobný Boh (najlepšie len môj privátny), ktorý sa o mňa dobre postará na tomto svete a dá mi po smrti večný život. Človek rád verí v Boha, ktorý spravodlivo a prísne trestá zlo na tomto svete, ale mne udelí výnimku - všetky zlé skutky mi odpustí. A keďže ani zmysly, ani rozum takéhoto Boha nepoznajú, pomôže mi viera, ktorá je dôkazom Boha sama o sebe.

Narodíme sa ako zviera, ktoré zviera viera (opak vedenia). Celý náš život je cesta zvieraťa k človeku (Slovanovi, Slovákovi) oslobodzujúceho od zvieracej podstaty slovom.
Podobné nenáhodné súvislosti v jadrách slov nájdeme aj v iných jazykoch.
Liber libere = kniha/slovo oslobodzuje. Slovo „liber" je po slovensky „lyko", ktoré slúžilo kedysi na výrobu zvitkov/kníh ale tiež na viazanie otrokov (oslobodený = rozviazaný).
Alebo word-wort-hovor tvorom otvorí závoru tvorby; vor (plť) sú zviazané koly;
veritas = pravda, verifikácia = overenie (či tomu možno veriť); verbum = slovo.

Viera ľudí v zloduchov typu Hitler, Stalin, Gottwald, Mečiar, Fico a pod. robí z človeka zviera. Alebo len víťazstvo týchto politikov vo voľbách ukazuje, že zvierat je ešte stále medzi nami väčšina? Demokracia=ľudovláda nie je vhodná pre zvieratá, ale potrebuje slobodných a slobodomyseľných ľudí.

Mám ešte veľa myšlienok, ktoré usporiadam v najbližšom čase a dám na web.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?