Kresťan Einstein

Autor: Slavomír Flimmel | 1.11.2012 o 16:49 | (upravené 1.11.2012 o 17:11) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  1209x

S problémom postoja Alberta Einsteina k náboženskej viere sa stretávam pravidelne viac ako 30 rokov. Ako stredoškoláka ma zaujala knižka Viera veľkých vedcov, ktorá bola jedným z impulzov pre moje celoživotné štúdium kresťanstva. Publikáciu, ktorá vyšla v roku 1979 v Slovenskom ústave Cyrila a Metoda v Ríme, napísal emigrant, saleziánsky mních a novinár Anton Hlinka. Rozširovanie emigrantskej literatúry bolo v komunistickom Československu trestným činom. Vedel som, že komunistická moc prenasleduje najmä pravdu, takže som veľmi nepochyboval o pravdivosti v nej uvedených informácií. Einstein bol Hlinkom opísaný ako odporca ateizmu, ako veriaci v Boha a obdivovateľ katolíckej cirkvi.

Na vysokej škole som sa dostal ku knižke Albert Einstein: Jak vidím svět (Praha 1961). Prekvapený som zistil, že Albert Einstein je podobný „veriaci“, ako som ja. Neverí v osobného boha, ktorého môžeme modlitbami o niečo prosiť, a neverí v posmrtný ľudský život - čo sú asi dve najdôležitejšie dogmy katolíckej cirkvi. Odsudzuje tradičné náboženstvo, ktoré je založené na strachu, dokonca ani nesúhlasí s náboženskou vierou založenou na morálnych základoch. Celý život mi znie v hlave Einsteinova myšlienka: „Bolo by to s ľudstvom veru smutné, keby sa malo krotiť len strachom z trestu a nádejou na posmrtnú odmenu.“ Čím som starší, tým som smutnejší. Všade okolo seba vidím, ako radi sa ľudia dajú klamať nielen kresťanskými „pravdami“, ale aj marxistickými, ktoré sú len upgradom tých prvých.

Po prevrate v roku 1989 sa názory Antona Hlinku mohli slobodne šíriť po Slovensku. Bol o ne určite väčší záujem, ako o názory Alberta Einsteina. Na rozdiel od kníh Alberta Einsteina (podľa katalógu Univerzitnej knižnice v Bratislave vyšla Einsteinovi za posledných 100 rokov v slovenčine jediná knižka – Myšlienky, Bratislava 2001), Hlinkove knihy vychádzali vo veľkých nákladoch. Keďže Slováci nečítali Einsteina, ale radšej Hlinku, mýtus o veriacom Einsteinovi sa mohol šíriť ďalej.

V máji 1990 vyšiel v  Slovenskom denníku (periodikum KDH) článok matematika Dušana Jedináka, kde tvrdil o Einsteinovi, že „svojou vierou v Boha dokázal, že viera a veda sú nielen zlučiteľné, ale toto spojenie neobchádza ani géniov“. Einstein sa vraj „vyjadril, že verí v jedného osobného Boha“ a „tušil, že vedecké poznanie robí vieru v Boha pravdepodobnejšou, všestrannejšou a hlbšou“. Na podporu týchto svojich tvrdení Jedinák tendenčne vytrhol niekoľko viet z Einsteinovej knihy Jak vidím svět. Reagoval som na tieto zrejmé nepravdy listom, ale opravy som sa nedočkal.

V súčasnosti je internet zaplavený Einsteinovými názormi na podporu náboženskej viery v Boha. Najviac sa asi ľuďom páčil z angličtiny prevzatý hoax, v ktorom malý žiačik Einstein poučuje ateistického profesora o existencii Boha. Je mi do plaču, keď čítam nadšené ďakovné komentáre veriacich čitateľov. Vôbec im nevadí, že príbeh je vymyslené klamstvo. Nevadí im ani, že uvedený dôkaz Boha je naivne hlúpy. Ale čo možno čakať od väčšiny ľudí, ktorí - ako je všeobecne známe - namiesto astronómie a fyziky radšej „študujú“ astrológiu a horoskopy.

Nedávno sa opäť v slovenských médiách písalo o Einsteinovej viere v súvislosti s jeho „Božským listom“. 18. októbra 2012 bol za 3 milióny dolárov vydražený súkromný list Alberta Einsteina z roku 1954, v ktorom píše:

„Slovo Boh pre mňa nie je nič viac, ako výraz a produkt ľudskej slabosti, Biblia je zbierka legiend, síce úctyhodných, ale značne primitívnych. Žiadny, ani ten najrafinovanejší výklad na tom (podľa mňa) nemôže niečo zmeniť. Tieto rafinované výklady sú svojou povahou veľmi rôznorodé a s pôvodným textom nemajú takmer nič spoločného. Pre mňa je pravé židovské náboženstvo, podobne ako aj všetky ostatné náboženstvá, stelesnením primitívnych povier.“

Pre vzdelaných ľudí tieto Einsteinove výroky neboli žiadnym prekvapením a nevzdelanci si túto informáciu sotva všimli. A tak im asi navždy ostane „Einsteinova viera“ hlavným argumentom pri zdôvodňovaní „vedeckosti“ kresťanskej viery v osobného Boha.

Slovákom, ktorí by sa chceli vyhovárať, že im boli informácie o Einsteinovom postoji k náboženskej viere odoprené v ich materčine, prikladám preklad úryvku Einsteinovej knihy Mein Weltbild z roku 1931:

„AKO VIDÍM SVET

Tým najkrajším, čo kedy môžeme zažiť, je tajomno. Je to ten najzákladnejší pocit, ktorý je vždy na začiatku akéhokoľvek skutočného umenia aj vedy. Kto ho nepozná, kto sa už nedokáže čudovať, kto už nedokáže žasnúť, je takpovediac mŕtvy a oči vyhasnuté. Zážitok tajomna - aj keď spojeného so strachom - zrodil náboženstvo. Vedomie, že existuje niečo, do čoho neprenikneme, rozumnosť zvrchovane hlboká a krása zvrchovane žiarivá, ktorá sa nášmu rozumu ukazuje iba vo svojich najprimitívnejších podobách, že toto vieme a že to cítime, z toho povstáva skutočná religiozita; v tomto zmysle a iba v ňom patrím k ľuďom hlboko nábožným. Boha, ktorý odmeňuje a trestá objekty svojho stvorenia, Boha, ktorý má takú alebo onakú vôľu podobnú tej, akú zažívame u seba, toho si predstaviť nedokážem. Ani si neviem a tiež nechcem predstavovať jedinca, ktorý by prežil svoju fyzickú smrť; také myšlienky nech v sebe živia slabé duše zo strachu alebo z nejakého smiešneho sebectva. Mne stačí mystérium večnosti života a vedomie alebo tušenie, že všetko bytie zázračnú stavbu, a pokorné usilovanie o to, aby som pochopil čo i len nepatrnú časť onej rozumnosti, ktorá sa ukazuje v Prírode.

NÁBOŽENSTVO A VEDA

Všetko, čo ľudia konajú a vymýšľajú, má uspokojovať potreby, ktoré pociťujú, a mierniť ich bolesti. Toto musí mať človek stále na zreteli, ak chce porozumieť rôznym duchovným prúdom a tomu, ako vznikajú. To, ako človek cíti, po čom túži, je motorom akéhokoľvek jeho usilovania a tvorby, hoci by sa nám hlavne to druhé javilo niekedy sebavznešenejšie. Aké city a aké potreby priviedli človeka k náboženskému uvažovaniu a k viere v najširšom slova zmysle? Keď o tom premýšľame, vzápätí je nám zrejmé, že pri kolíske náboženského uvažovania a religióznych zážitkov sú najrôznejšie city. U primitívnych ľudí vyvoláva religiózne predstavy v prvom rade strach. Strach z hladu, z divokých šeliem, z chorôb, zo smrti. Pretože na tomto stupni existencie poznanie kauzálnych súvislostí býva ešte nepatrné, sám ľudský duch nám predstiera, že existujú viac alebo menej analogické bytosti, na ktorých vôli a pôsobení závisia zážitky, ktorých sa obávame. A ľudia si myslia, že si môžu priaznivo nakloniť také bytosti tým, že budú robiť úkony a prinášať obete, aké sa podľa viery, tradovanej mnohé pokolenia, môžu týmto bytostiam páčiť, a týmto lichotením sa im votrieť do priazne. V tomto zmysle hovorím o náboženstve strachu. Túto vieru síce nevytvára, ale podstatne udržuje pri živote zvláštna kasta kňazov, ktorá sa časom vytvorí, vydáva sa za prostredníka medzi tou ktorou obávanou bytosťou a ľuďmi a na tom si buduje svoje privilegované postavenie. Neraz vládca alebo vodca, prípadne tá alebo iná privilegovaná vrstva, ktorá opiera svoju svetskú vládu o iné faktory, spoja svoje panovanie s funkciami kňazskými, aby si svoju vládu poistili, alebo existuje súlad záujmov u politicky vládnucej kasty a kňazstva.

Druhým zdrojom vzniku náboženstva sú sociálne city. Otec i matka, pohlavári väčších ľudských spoločenstiev, sú smrteľní a chybujúci. Túžba po nejakom vedení, po láske a po opore podnecuje vznik pojmu boha, ktorý vyviera zo sociálneho, prípadne mravného poňatia. Takýto boh je bohom prozreteľnosti, bohom, ktorý ochraňuje, určuje, čo a ako má byť, ktorý odmeňuje a trestá. Je to boh, ktorý - vždy podľa toho ktorého ľudského rozumu - miluje a podporuje život kmeňa, ľudstva, ba život ako taký, je to bytosť, ktorá človeka utešuje v jeho nešťastí a v nesplnených túžbach, ktorá stráži a uchováva duše mŕtvych. Takýto je sociálny alebo mravný pojem boha.

Vo svätom písme židovského národa sa dá krásne nájsť, ako sa náboženstvo opreté o strach vyvíjalo na náboženstvo mravné. Pokračovaním tohto vývoja bol potom Nový Zákon. Náboženstvo všetkých civilizovaných národov, najmä potom tiež národov Orientu, sú v zásade náboženstvá mravné. Vývojová premena náboženstva strachu na náboženstvo mravné je dôležitým pokrokom v živote národov. Je nutné vyvarovať sa predsudku, že snáď všetky náboženstvá primitívnych národov sú náboženstvami strachu, pričom náboženstvá kultivovaných národov náboženstvami len a len mravnými. Všetky majú v sebe prvky jedného i druhého, ale tak, že na vyšších stupňoch vývoja sociálneho života prevláda náboženstvo mravné.

Všetkým týmto typom je spoločná antropomorfná povaha idey boha. Povzniesť sa nad tento stupeň náboženských zážitkov dokážu iba neobyčajne vnútorne bohatí jedinci a neobyčajne ušľachtilé pospolitosti. U jedných aj u druhých sa však vyskytuje ešte tretí stupeň religióznych zážitkov, aj keď len zriedka v čistej podobne; nazval by som ich vesmírnou religiozitou. Tomu, kto ju v sebe nemá, dá sa len veľmi ťažko ozrejmiť, keď jej naviac nezodpovedá žiadny antropomorfný pojem boha.

Jedinec nejasne tuší, ako ničotné sú ľudské túžby a ciele a aká vznešenosť a aký zázračný poriadok sa mu zjavuje v prírode i v myšlienkovom svete. Individuálnu existenciu vníma ako nejaké väzenie a túži po tom, zažiť všetko bytie ako čosi jednotné a zmysluplné. Akési náznaky vesmírnej religiozity sa nájdu už v ranných etapách vývoja, napríklad v nejednom Dávidovom žalme, a tiež u iných prorokov. Ďaleko silnejší je komponent vesmírnej religiozity v budhizme, o tom nás poučujú najmä podivuhodné spisy Schopenhauera. - Náboženskí géniovia všetkých čias sa vyznačujú práve touto vesmírnou religiozitou, ktorá nepozná dogmy, nepozná boha, ktorý by bol podobný človeku. Nemôže preto ani existovať cirkev, ktorej učenie by sa opieralo predovšetkým a hlavne o vesmírnu religiozitu. A preto tiež práve u heretikov vo všetkých dobách nájdeme jedincov, ktorí v sebe mali najmä takúto vesmírnu religiozitu a svojim súčasníkom pripadali ako ateisti, občas aj ako svätci. Z tohto hľadiska sú si ľudia ako Demokritos, František z Assisi a Spinoza vnútorne navzájom dosť blízki.

Ako si môžu ľudia sprostredkovať vesmírnu religiozitu, keď nemôže dospieť k akémukoľvek zavŕšenému pojmu boha a k akejkoľvek teológii? Zdá sa mi, že najdôležitejšou funkciou ako umenia, tak aj vedy je prebúdzať pocit tejto religiozity v každom, kto je schopný ho vnímať, a udržiavať ho pri živote.

A tak prichádzame k otázke, aký je vzťah vedy k náboženstvu, vzťah, ktorý sa dosť líši od obvyklých vzťahov. Človek je totiž z histórie z ľahko pochopiteľných dôvodov zvyknutý považovať vedu a náboženstvo za nezmieriteľné antagonizmy. Kto je bezvýhradne oddaný názoru, že všetko dianie je zreťazením príčin, pre toho myšlienka bytosti, ktorá zasahuje do chodu sveta, je úplne neprijateľná - avšak za predpokladu, že hypotézu všeobecnej kauzality berie naozaj úplne vážne. Náboženstvo opreté o strach odmieta, ale o nič menej aj akékoľvek náboženstvo sociálne alebo mravné. Boh, ktorý odmeňuje a trestá, je pre neho nemysliteľný už preto, že človek koná podľa vonkajších i vnútorných zákonitostí nevyhnutnosti, z hľadiska božieho nenesie teda žiadnu zodpovednosť, rovnako tak ako akýkoľvek neživý predmet nezodpovedá za pohyby, ktoré vykonáva. Preto sa vede už neraz vyčítalo, že podlamuje morálku, avšak zjavne neprávom. Etické správanie človeka možno účinne oprieť o súcit, o výchovu, o sociálne väzby, nepotrebuje teda oporu náboženstva. Bolo by to s ľudstvom veru smutné, keby sa malo krotiť len strachom z trestu a nádejou na posmrtnú odmenu.

Je preto pochopiteľné, že cirkvi odjakživa potláčali vedu a prenasledovali jej prívržencov. Na druhej strane však tvrdím, že vesmírna religiozita je najsilnejší a najušľachtilejší podnet pre akékoľvek vedecké bádanie. Len ten, kto vie oceniť obrovské úsilie a predovšetkým nesmierne zanietenie, bez ktorého by neboli mysliteľné všetky priekopnícke výtvory vedeckého rozumu, dokáže tiež oceniť silu citu, z ktorého jedine môže vzísť také dielo, ktoré je vzdialené od všetkého bezprostredného praktického života. Aká hlboká viera v rozumnosť usporiadania vesmíru a aká túžba po tom, aby porozumeli čo i len tomu najnepatrnejšiemu odlesku rozumu, ukazujúcemu sa v podobe tohto sveta, zrejme žila v mysli Keplera aj Newtona, keď mnohoročným osamelým úsilím dokázali rozšifrovať, ako funguje nebeská mechanika! Kto vedecké bádanie pozná hlavne len z jeho praktických dôsledkov, ten ľahko dôjde k úplne nesprávnemu názoru na duševný stav mužov, ktorí - obklopení skeptickými súčasníkmi - ukázali cestu všetkým, ktorí síce rozmýšľali a rozmýšľajú ako oni, kto však boli a sú roztrúsení po všetkých krajinách Zeme a v rôznych storočiach. Len ten, kto zasvätil svoj ​​život podobným cieľom, je schopný si živo predstaviť, čím boli takí ľudia oduševnený, čo im dávalo silu, aby navzdory mnohopočetným neúspechom sa nespreneverili svojmu cieľu. Takou silou nás obdaruje práve vesmírna religiozita. Jeden súčasník nie neprávom podotkol, že seriózny bádateľ je v tej našej všeobecne hmotárskej dobe jediným hlboko nábožensky založeným človekom.

RELIGIOZITA BÁDANIA

Ťažko sa nájde vedecký duch čerpajúci z hĺbky poznania, ktorému by nebola vlastná akási svojská religiozita. Takáto religiozita sa však líši od náboženskosti nejakého naivného človeka. Pre toho Boh je bytosť, v ktorého starostlivosť dúfame, ktorého trestu sa obávame - akýsi sublimovaný cit podobný vzťahu dieťaťa k otcovi -, bytosť, voči ktorej máme teda skôr akýsi osobný vzťah, akokoľvek aj ten je hoden úcty.

Avšak bádateľ verí v kauzalitu všetkého diania. Budúcnosť je pre neho rovnako nevyhnutná a daná ako minulosť. Mravnosť mu nie je ničím božským, ale niečím čisto ľudským. Jeho religiozita spočíva v úžase nad harmóniou prírodných zákonov, v ktorých sa zjavuje rozum tak zvrchovaný, že všetka zmysluplnosť ľudského uvažovania a ducha je proti tomu len úplne ničotným odleskom. Tento pocit je mu vodítkom pre všetok život a konanie, ak sa dokáže zbaviť zotročenia sebeckými túžbami. Bez akejkoľvek pochybnosti je takýto pocit veľmi blízky tomu, ktorým boli naplnení všetci nábožensky tvoriví duchovia všetkých čias.“

 

Zdroje:

Einstein, Albert: Jak vidím svět, Praha 1993 (originál Mein Weltbild, 1.anglické vydanie v r.1931, 1.české vydanie v r.1961)

http://de.scribd.com/doc/8241053/Mein-Weltbild-Albert-Einstein

Einsteinove biografie:

http://cs.wikipedia.org/wiki/Albert_Einstein

http://en.wikipedia.org/wiki/Religious_views_of_Albert_Einstein

Isaacson, Walter: Einstein Jeho život a vesmír, Praha 2010

http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,1607298,00.html

Kuzněcov, B.G.: Einstein, život, smrť, nesmrteľnosť, Praha 1986

Einsteinov „Božský“ list z roku 1954:

http://www.ebay.com/itm/Albert-Einstein-Historic-1954-God-Letter-Handwritten-Shortly-Before-His-Death-/190736802914?

http://vasicek.blog.sme.sk/c/310088/Einsteinov-list.html

http://www.einsteinandreligion.com

Ateistické blogy:

http://holbachia.sweb.cz/texty/klasik/einstein.htm

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/131469/Bol-Einstein-veriaci-Preco-Boh-nehadze-kocky.html#ixzz2Ai1BR7RV

http://pietruchova.blog.sme.sk/c/182436/nadpis.html#ixzz2Ai08mMCa

Kresťanské blogy:

Hlinka, Anton: Viera veľkých vedcov, Rím 1979 http://a-repko.sk/knihy/hlinka-vvv.htm

http://zeliv.eu/bratr-michael/einstein-a-jeho-vira-v-boha.html

http://www.christnet.cz/magazin/clanek.asp?clanek=2833

Hoax o Einsteinovom dôkaze Boha:

http://www.narodboha.sk/boh-stvoril-vsetko

http://www.religioustolerance.org/culeins.htm

http://urbanlegends.about.com/od/religion/a/einstein_god_2.htm

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?