Školské odbory to poondekovali, učitelia dostanú ficu borovú

Autor: Slavomír Flimmel | 11.12.2012 o 15:30 | (upravené 11.12.2012 o 19:30) Karma článku: 8,45 | Prečítané:  1206x

Jednofarebná vláda SMERu rázne odmietla požiadavky smeráckych Ondekových školských odborov. Vraj požadované 10 percentné navýšenie platov v školstve by zaťažilo štátny rozpočet 140 miliónmi eur, čo by rozvrátilo štátne financie a možno celú EÚ. Namiesto toho vláda schválila 68 miliónov eur, čo podľa vládnych prepočtov znamená 11,2 percentné navýšenie platov v regionálnom školstve. Tejto matematike nerozumie okrem premiéra Fica a ministra Kažimíra na Slovensku asi nikto.

Postkomunistickým odborom som neveril nikdy. Vždy burcovali ľudí proti "mojej" vláde a podporovali premenovanú komunistickú stranu - najskôr SDĽ, neskôr SMER. Vystúpil som z nich hneď po prevrate roku 1989. Keď tieto odbory začali pred tromi mesiacmi organizovať štrajk za zlepšenie finančnej situácie v školstve, komentoval som to vtipom, že proti tejto asociálnej vláde pôjdem štrajkovať aj za zníženie svojho platu. Netušil som, že môj vtip sa stane skutočnosťou. Včera som spolu s učiteľmi gymnázií z Púchova, Dubnice nad Váhom a Myjavy demonštroval pred úradom vlády v Bratislave. Odmietli sme Kažimírových 11,2%, ktoré považujeme za fiktívne. Stačí nám aj pôvodne požadovaných 10%, ale skutočných.

Na zhromaždení odznel aj osobný list slovenským politikom, ktorý predniesol učiteľ púchovského gymnázia Ivan Gajdoš. Keďže novinári v médiách dali priestor informáciám, ktoré ľudí zaujímajú asi viac ako vzdelávanie a výchova ich detí, zverejňujem tento list aspoň touto formou.

Vážení politici,

volám sa Ivan Gajdoš, učím na Gymnáziu v Púchove a obraciam sa na Vás vo svojom mene ako i v mene svojich nespokojných kolegov a myslím si, že aj veľkej väčšiny učiteľov na Slovensku. Nie som žiadny tribún, žiadny revolucionár s politickými ambíciami, neprišiel som sa sem zviditeľniť. Oveľa radšej by som bol v tomto momente v škole, učil svojich žiakov a odovzdával im vedomosti o literatúre. Nie som pravičiar ani ľavičiar, som učiteľ. Som UČITEĽ. Znie to ešte hrdo? Nedostal sa do tohto slova znevažujúci obsah, konotácia slabosti, odstrkovania a podceňovania? Váži si táto spoločnosť učiteľa, nevníma ho viac ako ponižovaného učitelíka?

Učím už viac ako dvadsať rokov a za celú tú dobu takmer všetky zmeny viedli len k horšiemu. Po prvotných porevolučných nádejach prišlo sklamanie z márneho čakania na lepšie časy, ktoré vystriedala už dlhšie trvajúca frustrácia, výsledkom ktorej je akási mobilizácia učiteľského sebavedomia posledných dní. Čo bude po nej? Ešte hlbšia frustrácia?

Pýtam sa sám seba, či ešte rád chodím do školy, či verím v zmysel svojej práce, či mám ešte ideály. Áno, ešte mám, ešte som nevyhorel, ale nadšenie kdesi kamsi vyprchalo. Bol som idealista ako v podstate každý začínajúci pedagóg, no po pár rokoch realista, teda skeptik, ktorý však má ešte nejaké ideály, ktorý verí, že učenie má zmysel, že dobrá škola a  dobrí učitelia sú základom dobrej spoločnosti, že vzdelanie je podmienkou dobre fungujúceho a prosperujúceho štátu. My učitelia veľmi dobre vieme aj to, vážení politici, že Vaše proklamácie, ktorými ste sa hlásili a stále hlásite k dôležitosti podporovať školstvo a vzdelanie, boli a sú prázdne. Vždy pred voľbami máte plné ústa  škôl a vzdelávania, vyhlasujete to všetko za svoje priority, no po voľbách na svoje sľuby rýchlo a radi zabudnete.

Po 89. roku sme akosi považovali za samozrejmosť, že do školstva bude prúdiť stále viac a viac peňazí, že postupne príde spravodlivé ocenenie jednej z  najdôležitejších profesií, ktorej úlohou je vychovávať a vzdelávať našich mladých ľudí. Boli sme však naivní. Nikdy sme si nemysleli, že v demokratickej spoločnosti si budeme musieť vydobýjať samozrejmosti a  že sa nám nebude dostávať dokonca ani morálneho oceňovania. U nás stále platí: čím viacej práce, tým menej pláce.

Čakali sme od Vás viac. Tých smiešnych desať percent, naša minimálna a minimalistická požiadavka, mala byť ponukou na akési zmierenie za toľké roky čakania a na nový začiatok. Arogantne ste ju odmietli. Z Vašej strany sme nečakali veľkorysé gesto, nechceli sme ani 30, ani 50 percent, ktoré by sme si podľa OECD zaslúžili. Čakali sme ústretové gesto reálneho porozumenia. To Vás vôbec neškrie, že sme na poslednom mieste v rámci krajín OECD? Necítite žiadnu vinu? Čakáme už viac ako dvadsať rokov a po celých tých dvadsať rokov sme väčšinou mlčali, boli sme lojálni a chápaví, nebola to, myslím, naša zbabelosť, ale trpezlivosť.

Na Vašej strane bola však väčšinou pýcha a predsudky, málo zdravého rozumu a už vôbec nie cit. V tých Vašich návrhoch a všelijakých zvláštnych  číslach sme veľa rozumu nenašli. Ak ho niekedy nájdete, dajte ho dokopy a aspoň sa zamyslite nad sebou. Vyhovárať sa na krízu je smiešne. Jej pravé meno je CHAMTIVOSŤ. Vieme veľmi dobre, že  tým Vaším hľadaním stále iných, čudných výpočtov, chcete urobiť chamtivcov z nás, vieme, že sú skupiny ľudí, ktorí sú na tom oveľa   horšie ako my, no už len málo, ak vôbec, nespomínate tých, ktorí sú na tom oveľa lepšie. Za to, že u nás žijú ľudia na hranici a pod hranicou chudoby, predsa nemôžeme my, ale vy! Nehovorte ani, že nemáme sociálny cit. Viete si vôbec predstaviť, koľko vecí robíme v škole prakticky zadarmo? My vieme, čo je obetavosť a nezištnosť, my vieme, ako a kde sú chudobní na Slovensku - priamo a prostredníctvom ich detí sme s nimi v každodennom kontakte!

Pýtame sa, aká je to krajina, kde dnes znamená zajtra, zajtra o týždeň a o týždeň nikdy, kde žijú tolerantní ľudia, ktorí často tolerujú hocijakú hlúposť, krajina neobmedzených ne-možností. Nie je to Kocúrkovo, ktorého znakom sú zbytočnosti tváriace sa ako „múdra" nevyhnutnosť, a kde sa žije v klamstve a pravda vyrušuje? Chcete vážne, aby tento národ bol kultúrny a vzdelaný, alebo si prajete vytvoriť krajinu poslušných, hoci možno šťastných hlupákov? Na čom Vám záleží?

Vážení politici, vôbec Vás netrápi, koľko schopných učiteľov už zo školstva odišlo a že o niekoľko rokov nebude mať kto u nás učiť? Nehýbe sa vo Vás svedomie, keď počujete, koľko mladých ľudí pracuje a študuje v zahraničí? Vám už je to všetko jedno, Vám už je to fuk? Dokedy nás nebudete brať vážne, dokedy sa z nás chcete smiať?

Áno, naše školstvo tak trošku pripomína smiešneho a nešťastného Dona Quijota, rytiera smutnej postavy, ktorý vytriezvel až na smrteľnej posteli, ktorý zomrel, lebo stratil ideály, za ktoré bojoval. Bola to vznešená a hrdá bytosť, vysoko prečnievajúca nad tými, ktorí sa jej vysmievali a ktorí skôr než niečo urobili, zvažovali, či to prinesie úžitok im samým, alebo sa riadili v živote heslom: čo ťa nepáli, nehas. Chcete naše školstvo pochovať?

Správali ste sa k nám a stále sa správate ako macocha k Popoluške, rozmaznávali ste a udobrovali vypasených, sebavedomých a bezohľadných a nám ste hádzali, aby sme sa nenudili, hrach do popola v podobe byrokratických nezmyslov, idiotských písomností a papierov, nesystémových opatrení... Robili ste reformy pre reformy, mimikri, ktoré malo všetkých presvedčiť, že s veľkým nasadením pracujete, že ňou predbiehame nielen Čechov, ale aj dobu, a ktoré skôr deformovali ako formovali, lebo v konečnom dôsledku to boli našsky prekrútené karikatúry. Tá Popoluška dostala aspoň tri oriešky, my často figu borovú. Myslíme si, že ešte máte možnosť to zmeniť.

Vážení politici, ministri, poslanci, obraciame sa na Vás ako ešte hrdí učitelia a prišli sme Vám povedať, že Vašich bohumilých päť percent nechceme, nechceme odrobinky a ohryzky, ktoré nám hádžete pod stôl, to je pod našu dôstojnosť. Nechceme byť opäť zahnaní do kúta a tam poslušne čušať. Nie, nám nejde len o tých desať percent, o zvýšenie spoločenského statusu, nám naozaj ide o naše školstvo, o naše deti a o našu budúcnosť.

Spolu s týmto listom som Vám priniesol tri predvianočné oriešky od Popolušky, aby Vám jednak pripomínali nesmrteľnú rozprávku, jednak náš zápas o spravodlivosť, a že dobré školstvo potrebujeme my všetci.

V Púchove 9. 12. 2012

Politici, ktorým bol list adresovaný, sa o jeho existencii zrejme ani nedozvedia. Darmo sme ho odniesli do podateľne prezidenta SR, vlády SR a aj Národnej rady SR. Politici majú iné starosti. Čítať by ho však mali najmä voliči, aby v budúcich voľbách vsadili radšej na iné istoty, a nie na tie, ktoré ponúka strana SMER.

Kto nepochopil vtip v názve blogu a nevie, čo znamená dostať ficu, na wikipédii je vysvetlenie dostatočne názorné:

http://it.wikipedia.org/wiki/Fica

http://de.wikipedia.org/wiki/Feigenhand

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?